V roku 2006 sa ku mne dostala malá knižočka „Cesty múdrosti“. Mala rozmery 36x50mm, určite by ste ju zmestili aj do vrecka na košeli. Dostal som ju ako darček a tak som ju začal čítať. Obsahovala množstvo motivačných citátov, myšlienok a podobne. Z množstva myšlienok ma najviac oslovila jedna od neznámeho autora. Znela nasledovne: „ Nechoď tadiaľ, kade vedie cesta. Vykroč tadiaľ kde cesty niet, a zanechaj stopu.“ Stotožnil som sa s ňou a prijal som ju za svoju. Neskôr, v roku 2013 keď, som hrával na sv. omšiach v našom farskom kostole, som sa na jednej z nich, počas letných prázdnin, stretol s partiou mužov oblečených v uniformách. Nevedel som, o koho sa to jedná. Po sv. omši sme sa s touto neznámou partiou trochu porozprávali a ja som zistil, že sú to skauti z organizácie pôsobiacej na Slovensku. Urobili sme si s nimi spoločnú fotografiu a vymenili emailové kontakty. Vtedy som ešte netušil že čoskoro sa znova stretneme.
V tom istom roku, som začal študovať v Ružomberku. Na pôde univerzity sa stretlo „spoločenstvo štyroch mužov“, ktorí sa možno zo zvedavosti, či pôsobenia Ducha svätého mali stretnúť s Adamom, súčasným vedúcim klanu sv. Martina. Počas tohto stretnutia sme sa rozprávali o organizácii, v ktorej pôsobil a prezerali fotografie z výprav. Dostali sme sa až k fotografiám, na ktorých boli mne veľmi dobre známe miesta. Medzi všetkými tými fotkami som spoznal tú z nášho prvého stretnutia v lete. Je to možné? Poriadne ma to prekvapilo. Toto stretnutie s Adamom ma definitívne nalomilo a začal som sa zúčastňovať skautských akcií.
Tu by som chcel ešte dodať, že od malička som mal pozitívny vzťah k deťom, prírode, náboženstvu, viere. Bol som členom viacerých spoločenstiev v ktorých som rástol. Hľadal som však aj miesto, kde by som mohol naplno využiť svoje talenty, zručnosti a tiež miesto, kam by som mohol patriť. Skauting sa mi videl ako dobrá cesta k tomu, čo hľadám. V lete 2015, som sa po prvýkrát zúčastnil tábora vĺčat. Bol som pomocný vedúci. Práca s vĺčatami ma oslovila natoľko, že som sa v jeseni toho istého roku zúčastnil týždenného školiaceho tábora v Poľsku. Prvýkrát som spal v stane, v lese, bez spacáku ktorý som nechal v autobuse. Tábor prebiehal v neskorom auguste, kedy sú už noci poriadne chladné a noc v stane bola naozaj zaujímavá. Rok na to, som zažil putovný tábor, ktorý bol predprípravou na Svetové dni mládeže. Bolo to moje prvé viacdňové putovanie. Tu som okúsil, aké to je byť maximálne vyčerpaný z nekonečného chodenia s ťažkým batohom na chrbte. Mnohokrát som to chcel vzdať ale spoločenstvo roverov, s ktorými sme putovali mi dodávalo odhodlanie kráčať ďalej. Aj túto „skúšku“ som zvládol. Prišli Svetové dni mládeže v Poľsku a spolu s ostatnými členmi skautských organizácií z celého sveta, sme tu slúžili ako dobrovoľníci. Bol to nezabudnuteľný zážitok. Tu som skladal skautský sľub a stal som sa oficiálne členom Federácie skautov Európy, a teda roverom FSE. Požehnanie na cestu mi dával vladyka Milan Lach, SJ. Tento okamih bol významným míľnikom mojej životnej cesty.
A čomu ma skauting naučil? Napríklad, vážiť si bežné veci ako to že voda vždy nie je samozrejmosťou. My ľudia si často doprajeme luxus teplej, tečúcej vody. Napríklad doprajeme si dlhú sprchu alebo po okraj naplnenú vaňu. Počas táborov a výprav v prírode, je však každá kvapka vody vzácna, keďže najbližší zdroj vody môže byť vzdialený niekoľko minút chôdze. Tak isto aj teplo a pohodlie postele či periny často považujeme za samozrejmosť a zabúdame si ich vážiť. Vodkyne či skauti by veľmi dobre vedeli opísať, ako to vyzerá počas putovného či iného tábora. Keď rozkladáme stan, často ho musíme rozkladať v daždi, tme alebo na inom, na táborenie nie vždy vhodnom mieste.Vieme, že ten stan jednoducho poskladať musíme inak to nepôjde. Doslova platí nasledovné: „ Ako si ustelieš, tak budeš spať,“ a naozaj to nie je vždy ideálne. Stan sa stáva útočiskom, batoh parťákom. Cieľ je často v nedohľadne a jediné, čo treba urobiť je ísť ďalej. Ak sám nevládzeš, potiahne ťa bratstvo a platí to aj opačne. V týchto hraničných situáciách, spoznávaš svoje limity, dobré aj zlé vlastnosti ale tiež vnímaš silu spoločenstva, vďaka ktorému nestojíš, ale ideš vpred.
Skauting je aj o prekonávaní. Ako rover vo formácií som zažil tri dni putovania lesom a dve noci v stane osamote, počas tzv. long route. Je to čas kedy má rover možnosť spoznať seba samého. Je odkázaný len na svoje schopnosti a na Pána Boha ktorý s ním neustále kráča. S trasou, po ktorej som kráčal ma oboznámili v deň odchodu. Mal som čas premýšľať o tom, čo som zažil doteraz, zastaviť sa, byť sám so sebou a spoznávať sa. Zvládnuť dve noci v stane, tiež nebolo najjednoduchšie. Mal som možnosť zažiť dva z troch pilierov roveringu- cestu a službu. Počas putovania som mal čas meditovať každý jeden krok a rozmýšľať nad rozhodnutiami, ktoré som sa v živote chystal urobiť.
Okrem zážitkov z putovania, mi skauting dal mnoho iných vecí. V spoločenstve roverov a strážkyň som našiel partiu ľudí, ktorí majú spoločné hodnoty, pozerajú jedným smerom, majú zmysel pre dobrodružstvo a snažia sa žiť skautský sľub: „S Božou pomocou a na svoju česť sľubujem, že sa budem snažiť zo všetkých síl slúžiť Bohu, Cirkvi, vlasti a Európe, pomáhať blížnemu za každých okolností a zachovávať zákony skautov“, každodenne sa prekonávať a napredovať. Pre mňa osobne skauting znamená naozaj mnoho. Pomohol mi stať sa lepším, odvážnejším a viac sa prekonávať. Nielen v zdolávaní turistických cieľov ale hlavne tých životných. V skautingu som našiel miesto, kde môžem patriť, kde ma prijali aj keď som nebol dokonalým „stopárom“. Jednu z myšlienok skautingu symbolizuje ruka zdvihnutá pri skautskom pozdrave, na ktorej palec prekrýva malíček. Toto gesto znamená „silnejší chráni slabšieho “. Aj o tom je skauting. Do jednotky, svorky, klanu alebo ohniska môže chodiť každý, koho skauting oslovil a tak prispieť tým, čo dokáže najlepšie. Niekto ovláda zvuky vtákov, ďalší dokáže budovať krásne stavby iný je zručný v uzloch alebo dokáže niečo dobré uvariť a môže to ponúknuť ostatným.
Rovering ma naučil zabojovať, vychádzať zo seba a naučiť sa nevzdávať. Ísť za cieľom, ktorý som si vytýčil aj keď sa cítim unavený a zničený. Našiel som v ňom svoju divokosť v srdci, svoju identitu muža, dobrodruha. Ako to opisuje John Eldredge vo svojej knihe. Našiel som v ňom splnenie snov po dobrodružstve, hrdinstvo a odvahu do každodenných strastí a starostí. Vďaka skautingu som obnovil svoje mužské srdce, objavil svoju hodnotu, odvahu, prijímať i tešiť sa zo samého seba a prijímať sa takého, aký som. Učím sa nežialiť nad svojimi nedostatkami ale postaviť sa im zoči voči aj keď to nebude vždy bezbolestné. Pomohol mi stať sa tým čím som a stal sa mojou každodennou súčasťou a životnou filozofiou.
Peter Dérer v súčasnosti pôsobí ako Akela (vedúci vĺčat) v Rači.
v lese totiž striehli banditi, ktorí sa im snažili ukoristiť zarobené peniaze. Vĺčatá boli avšak veľmi šikovné a podarilo sa im nazbierať celú truhlu peňazí. Spolu s Františkom rozmýšľali čo s tými peniazmi len spravia…František túžil avšak po väčšom dobrodružstve aké zažíval doteraz na svojich obchodných cestách, chcel zažiť niečo viac… a tak im napadlo, že práve rytieri zažívajú veľa dobrodružstiev. Tak za získané peniaze si kúpia zbroj. No na zbroj to nepostačovalo, ale keďže naše vĺčatá sú šikovné, tak sme si za peniaze kúpili materiál a zbroj sme si už vyrobili sami.
sa deje. V lese našli ťažko zraneného muža. Nevedeli sme čo sa deje, len to, že má zranenie, aby sme zistili čo sa stalo, museli sme poslať odvážnych rytierov do tmavého strašidelného lesa a zobrali vzorku krvi na jeho obväze.
sme to nedostali…V tom sa František rozpamätal, že ráno pri potulke krajinou sa on, ktorý miloval krásu a nenávidel nepodarky, stretol sa s malomocným. Hoci mal odpudivý výzor a zapáchal, zoskočil z koňa a pobozkal malomocnému ruku. Vtedy pocítil radosť. Ako odchádzal, chcel mu ešte zakývať, ale malomocný zmizol.
keďže ju nemohol priviazať o breh, lebo mal lano celé zapletené…vo viazaní bol možno dobrý, ale v rozviazaní teda veľmi nie. Tak sme mu pomohli rozviazať to jeho lano, aby si tú ďalšiu loď už vedel uviazať. On nás za to naučil ako sa plaviť po mori a aj ako sa vyrobí výplet. S novými zručnosťami sme sa vydali späť ku nášmu chrámu, kde sme vyrobili kríž a dostavali chrám. Bol veľkolepý a kríž s výpletom bol nádherný. Spokojní sme sa v ňom na večer pomodlili, pozreli večer padajúce hviezdy a išli spať. V posledný deň keď sme šli pozrieť chrám, bol v ňom odkaz: Tam kde je kríž, je aj Boh. Tam, kde je kríž, je aj poklad. Bolo to zvláštne a zozačiatku sme tomu nerozumeli, ale v tom František doniesol niečo čo vyzeralo ako kúsok mapy. Prezreli sme celý dvor a našli sme všetky kúsky mapy, len tých krížov tam bolo nejako veľa. Ktorý kríž máme teda hľadať? Jeden z krížov, bol však odlišný, mal osem cípov, presne taký, aký majú maltézski rytieri a presne taký máme aj na našej vlajke Federácie skautov Európy. Tak sme sa vydali hľadať práve tam, po dlhom hľadaní sme našli to čo sme hľadali na zemi bol z kameňa vyobrazený kríž, ktorí sa nápadne podobal na ten náš, čo sme hľadali. Keď sme začali kopať na tom mieste a v tom sme narazili na niečo… bol tam poklad 
