V roku 2006 sa ku mne dostala malá knižočka „Cesty múdrosti“. Mala rozmery 36x50mm, určite by ste ju zmestili aj do vrecka na košeli. Dostal som ju ako darček a tak  som ju začal čítať. Obsahovala množstvo motivačných citátov, myšlienok a podobne. Z množstva myšlienok ma najviac oslovila jedna od neznámeho autora. Znela nasledovne: „ Nechoď tadiaľ, kade vedie cesta. Vykroč tadiaľ kde cesty niet, a zanechaj stopu.“ Stotožnil som sa s ňou a prijal som ju za svoju. Neskôr, v roku 2013 keď, som hrával na sv. omšiach v našom farskom kostole, som sa na jednej z nich, počas letných prázdnin, stretol s partiou mužov oblečených v uniformách. Nevedel som, o koho sa to jedná.  Po sv. omši sme sa s touto neznámou partiou trochu porozprávali a ja som zistil, že sú to skauti z organizácie pôsobiacej na Slovensku. Urobili sme si s nimi spoločnú fotografiu a vymenili emailové kontakty. Vtedy som ešte netušil že čoskoro sa znova stretneme.

V tom istom roku, som začal študovať v Ružomberku.  Na pôde univerzity sa stretlo „spoločenstvo  štyroch  mužov“,  ktorí sa možno zo zvedavosti, či pôsobenia Ducha svätého mali stretnúť s Adamom, súčasným  vedúcim klanu sv. Martina. Počas tohto stretnutia  sme sa rozprávali o organizácii, v ktorej pôsobil a prezerali fotografie z výprav. Dostali sme sa až k fotografiám, na ktorých boli mne veľmi dobre známe miesta. Medzi všetkými tými fotkami som spoznal tú z nášho prvého stretnutia v lete. Je to možné? Poriadne ma to prekvapilo. Toto stretnutie s Adamom ma definitívne nalomilo a začal som sa zúčastňovať skautských akcií.

Tu by som chcel ešte dodať, že od malička som mal pozitívny vzťah k deťom, prírode, náboženstvu, viere. Bol som členom viacerých spoločenstiev v ktorých som rástol. Hľadal som však aj miesto, kde by som mohol naplno využiť svoje talenty, zručnosti a tiež miesto, kam by som mohol patriť. Skauting sa mi videl ako dobrá cesta k tomu, čo hľadám. V lete 2015, som sa po prvýkrát zúčastnil tábora vĺčat. Bol som pomocný vedúci. Práca s vĺčatami ma oslovila natoľko, že som sa v jeseni toho istého roku zúčastnil týždenného školiaceho tábora v Poľsku. Prvýkrát som spal v stane, v lese, bez spacáku ktorý som nechal v autobuse. Tábor prebiehal v neskorom auguste, kedy sú už noci poriadne chladné a noc v stane bola naozaj zaujímavá. Rok na to, som zažil putovný tábor, ktorý bol predprípravou na Svetové dni mládeže. Bolo to moje prvé viacdňové putovanie. Tu som okúsil, aké to je byť maximálne vyčerpaný z nekonečného chodenia s ťažkým batohom na chrbte. Mnohokrát som to chcel vzdať ale spoločenstvo roverov, s ktorými sme putovali mi dodávalo odhodlanie kráčať ďalej. Aj túto „skúšku“ som zvládol. Prišli Svetové dni mládeže v Poľsku a spolu s ostatnými členmi skautských organizácií z celého sveta, sme tu slúžili ako dobrovoľníci. Bol to nezabudnuteľný zážitok. Tu som skladal skautský sľub a stal som sa oficiálne členom Federácie skautov Európy, a teda roverom FSE. Požehnanie na cestu mi dával vladyka Milan Lach, SJ. Tento okamih bol významným míľnikom mojej životnej cesty.

A čomu ma skauting naučil? Napríklad, vážiť si bežné veci ako to že voda vždy nie je samozrejmosťou. My ľudia si často doprajeme luxus teplej, tečúcej vody. Napríklad doprajeme si dlhú sprchu alebo po okraj naplnenú vaňu. Počas táborov a výprav v prírode, je však každá kvapka vody vzácna, keďže najbližší zdroj vody môže byť vzdialený niekoľko minút chôdze. Tak isto aj teplo a pohodlie postele či periny často považujeme za samozrejmosť a zabúdame si ich vážiť. Vodkyne či skauti  by veľmi dobre vedeli opísať, ako to vyzerá počas putovného či iného tábora. Keď rozkladáme stan, často ho musíme rozkladať v daždi, tme alebo na inom, na táborenie nie vždy vhodnom mieste.Vieme, že ten stan jednoducho poskladať musíme inak to nepôjde. Doslova platí nasledovné: „ Ako si ustelieš, tak budeš spať,“ a naozaj to nie je vždy ideálne. Stan sa stáva útočiskom, batoh parťákom. Cieľ je často v nedohľadne a jediné, čo treba urobiť je ísť ďalej. Ak sám nevládzeš, potiahne ťa bratstvo a platí to aj opačne. V týchto hraničných situáciách, spoznávaš svoje limity, dobré aj zlé vlastnosti ale tiež vnímaš silu spoločenstva, vďaka ktorému nestojíš, ale ideš vpred.

Skauting je aj o prekonávaní. Ako rover vo formácií som zažil tri dni putovania lesom a dve noci v stane osamote, počas tzv. long route. Je to čas kedy má rover možnosť spoznať seba samého. Je odkázaný len na svoje schopnosti a na Pána Boha ktorý s ním neustále kráča. S trasou, po ktorej som kráčal ma oboznámili v deň odchodu. Mal som čas premýšľať o tom, čo som zažil doteraz, zastaviť sa, byť sám so sebou a spoznávať sa. Zvládnuť dve noci v stane, tiež nebolo najjednoduchšie. Mal som možnosť zažiť  dva z troch pilierov roveringu- cestu a službu. Počas putovania som mal čas meditovať každý jeden krok a rozmýšľať nad rozhodnutiami, ktoré som sa v živote chystal urobiť.

Okrem zážitkov z putovania, mi skauting dal mnoho iných vecí. V spoločenstve roverov a strážkyň som našiel partiu ľudí, ktorí majú spoločné hodnoty, pozerajú jedným smerom, majú zmysel pre dobrodružstvo a snažia sa žiť skautský sľub: „S Božou pomocou a na svoju česť sľubujem, že sa budem snažiť zo všetkých síl slúžiť Bohu, Cirkvi, vlasti a Európe, pomáhať blížnemu za každých okolností a zachovávať zákony skautov“, každodenne sa prekonávať a napredovať. Pre mňa osobne skauting znamená naozaj mnoho. Pomohol mi stať sa lepším, odvážnejším a viac sa prekonávať. Nielen v zdolávaní turistických cieľov ale hlavne tých životných. V skautingu som našiel miesto, kde môžem patriť, kde ma prijali aj keď som nebol dokonalým „stopárom“. Jednu z myšlienok skautingu symbolizuje ruka zdvihnutá pri skautskom pozdrave, na ktorej palec prekrýva malíček. Toto gesto znamená  „silnejší chráni slabšieho “. Aj o tom je skauting. Do jednotky, svorky, klanu alebo ohniska môže chodiť každý, koho skauting oslovil a tak prispieť tým, čo dokáže najlepšie. Niekto ovláda zvuky vtákov, ďalší dokáže budovať krásne stavby iný je zručný v uzloch alebo dokáže niečo dobré uvariť a môže to ponúknuť ostatným.

Rovering ma naučil zabojovať, vychádzať zo seba a naučiť sa nevzdávať. Ísť za cieľom, ktorý som si vytýčil aj keď sa cítim unavený a zničený. Našiel som v ňom svoju divokosť v srdci, svoju identitu muža, dobrodruha. Ako to opisuje John Eldredge vo svojej knihe. Našiel som v ňom splnenie snov po dobrodružstve, hrdinstvo a odvahu do každodenných strastí a starostí. Vďaka skautingu som obnovil svoje mužské srdce, objavil svoju hodnotu, odvahu, prijímať i tešiť sa zo samého seba a prijímať sa takého, aký som. Učím sa nežialiť nad svojimi nedostatkami ale postaviť sa im zoči voči aj keď to nebude vždy bezbolestné. Pomohol mi stať sa tým čím  som a stal sa mojou každodennou súčasťou a životnou filozofiou.

Peter Dérer v súčasnosti pôsobí ako Akela (vedúci vĺčat) v Rači.

20. septembra 2020 sme spoločne s otvorením nového skautského roka oslávili aj 10 rokov pôsobenia skautingu v Ivanke pri Dunaji.

Prvú skautskú jednotku, oddiel skautov, to na jeseň 2010 založil Marek Šmid s Dávidom Markom. V podobnom čase sa začal stretať aj oddiel dievčat – vodkýň pod vedením Majky Mrugovej (dnes Strýčkovej), Majky Šmidovej (dnes Nemčíkovej) a Janky Hrušovskej.

Od roku 2013 tú pôsobia aj lienky (dievčatá 8-11r.), ktoré založili Ivica Miháliková a Bea Salaničová. V roku 2019 Michal Mihálik, jeden z prvých skautov v roku 2010 a teraz už vysokoškolák, založil so svojim otcom Jánom vĺčatá (chlapci 8-11r.).

Všetky tieto udalosti si mohli ľudia pripomenúť pomocou nástenky pred novou klubovňou. Po sv. omši ktorú slúžil otec Emil Váni SJ nasledoval spomienkový program, hry, skautské sľuby a na koniec prekvapenie v podobe torty.

Reportáž si mohli pozrieť aj diváci TV Lux https://www.facebook.com/televizialux/posts/3508812225842986

Za tých 10 rokov zanechal skauting stopu v cca stovke detí a dvoch desiatkách vedúcich, ktorým spolu s ich rodinami ďakujeme za dôveru a službu. Nech sa náš skautských zbor aj ďalších 10 rokov zmáha, pribúdajú nové posily vedúcich z radov dospievajúcich vodkýň a skautov. To všetko na väčšiu slávu Božiu!

V termíne 15.-17.11. sa naša Elitná družina Medveď z Rače zúčastnila celosvetovej víkendovky Elitných družín v poľskom Wroclawe. Spoločnosť im robili skauti a vodkyne z Česka, Poľska, Ukrajiny, Belgicka, Francúzska, Bieloruska, Talianska a Španielska.

Zúčastnili sa Veľkej hry v uliciach mesta, pri ktorej spoznali pamiatky a osobnosti, ale takisto si precvičili aj svoje praktické zručnosti a znalosti.

V sobotu 30.11.2019 deň pred prvou adventnou nedeľou sme sa stretli v pastoračnom centra sv. Rozálie v Ivanke pri Dunaji.

Vedúce lienok spolu s ich rodičmi nachystali čečinu, slamené základy, sviečky a veľa ozdôb všetkého druhu. Pripravili sme stoly, zapojili tavné pištole a začali tvoriť. Zapájali sa mladší aj starší, každý sa snažil vytvoriť ten najkrajší adventný veniec. Výnimku netvorili ani chlapci, či otec v roli estetického poradcu.

Atmosféru spríjemňovali rozhovory, hudba, teplý čaj, či drobné občerstvenie.

Na záver sme všetky výtvory vystavili na jeden stôl a obdivovali, ktoré z nich sú najkrajšie. Tešíme sa, že nám budu skrášľovať adventný čas a pripomínať blížiaci sa príchod nášho vykupiteľa Ježiša Krista.