Nedeľu 20.10 sa roveri RS, i mladší roveri zúčastnili jednodňovej vychádzky. Túto vychádzku sme začínali o 9:00 v Bratislave Rači, na zastávke Hybešovej. Následne sme pokračovali po modrej turistickej značke a napojili sme sa na Cestu hrdinov SNP. Neputovali sme síce ako hrdinovia Slovenského národného povstania, ale ako bratstvo roverov Federácie skautov Európy na vysielač Kamzík, vyzbrojení kartografickými mapami, kompasom, pravítkom i ceruzkou, väčšími, alebo aj menšími skúsenosťami v orientácii. Cestou sme mohli obdivovať krásu stvorenstva, mali čas na rozhovor, obdivovať krásu jesene, absolvovať hodinu cesty a mali možnosť precvičiť si topografické techniky (trianguláciu) i si opiecť niečo dobré pod zub. Po tejto vychádzke, sme sa streli so strážkyňami i sympatizantmi FSE na Bratislavskej kalvárií, kde sme sa pomodlili krížovú cestu za manželstvá aktuálne i budúce. Po krížovej ceste sme vychádzku zavŕšili sv. omšou o 17:00 na kalvárii v kostole Panny Márie Snežnej.

Baden Powell v úvode svojej knihy Na pouti za uspěchem píše: „Obraz vaší cesty k úspěchu ukazuje několik nebezpečných úskalí, na něž jest vám býti připravenu. Rýsují se na obzoru temně, nezapomeňte však, že místo na slunci, pro něž jste určeni, leží za nimi a že tedy, obeplujete-li je, najdete i jejich světlou stránku. Naleznete ji jen tehdy, nedáte-li se k nim proudem unášeti, ale budete-li svůj člun říditi moudře sami…Zříte onu hvězdu vysoko na obloze? Řidte svou lodici k ní! Zvolte hvězdu za svého vůdce! Jinými slovy: »Zaměřte vysoko!«“ Tohtoročná výprava roverov FSE mierila vysoko až na Kráľovú hoľu a to počas nepriaznivého, mrazivého počasia.

Zimná výprava pre mňa začala v Ružomberku z ktorého som vyrážal v piatok poobede. Celý „prípravný“ týždeň ktorý predchádzal pred cestou na Telgárt, z neho v sobotu na Kráľovu hoľu bol pre mňa zaujímavý. V nedeľu som dohadoval posledné „potrebnosti“ kvôli ubytovaniu v Telgárte, avšak počas týždňa ma prikvačila choroba až tak, že som musel dva dni preležať v posteli. Nebolo mi všetko jedno keď mi tieklo z nosa, oka, bolelo ma hrdlo. Začal som sa pripravovať na alternatívu že nebudem môcť ísť. Bol som si vedomý toho že sa v prvom rade musím vyliečiť avšak túžba zdolať Kráľovú hoľu po boku roverov bola silnejšia ako samotná choroba. No z dňa na deň alebo skôr z hodiny na hodinu sa zdravíčko zhoršovalo a zdolanie Kráľovej holi bol v nedohľadne. Vo štvrtok večer som sa definitívne rozhodol že idem, aj napriek zlému zdravotnému stavu, plnému nosu a podobne, rozhodol som sa zariskovať a ísť. V piatok ráno som musel ísť do práce, no zdravotný stav stále nebol dobrý. Ako som tak prišiel na izbu a vravím bratovi: Mám tam ísť? Som naozaj chorý, Dám to? Zvládnem to? Mám na to? Brat na mňa pozrel a vraví mi máš na to, dáš to. To boli slová ktoré som potreboval počuť. Pretože celý deň v práci mi vnútorný hlas šepkal tie isté slová: „Máš na to, dáš to, choď do toho“ bol to asi aj môj vnútorný rozhovor s Bohom (tak zvyknem nazývať zaujímavé situácie, ktoré vyzerajú obyčajne ale pre mňa obyčajnými nie sú) ktorý sa mi potvrdil bratovými slovami od tej chvíle som neváhal ani nachvíľu.

Na vlak som nastupoval v Rybárpoli. Ako som tak čakal na osobný vlak smer Poprad, začal som cítiť silný asi severovýchodný chladný vetrisko ktorý „pofukoval“ s veľkou chuťou a intenzitou. Vravím si ej veru, keď už tu v Ružomberku sa takto pofukuje čo bude na Kráľovej.
Hmm, bude to zaujímavé. Sadám na osobák a pripravujem sa na dlhú cestu smer Poprad. Zavše len tak z okna hľadím, inokedy si podriemem, a všimnem si jednu vec. Odvtedy, ako som sadol do vlaku mám prázdny nos a cítim sa naozaj dobre. „To vážne, to sa mi len zdá.“ Ale nezdalo sa mi to. Zdravotný stav sa mi skutočne polepšil. Tak to je teda paráda. Od tej chvíle som si už bol istý s tým že, mám tam ísť. Prichádzam do Popradu, vlak nemeškal, a ja som dorazil včas. Do odchodu autobusu som mal skoro štyridsať minút, tak som sa rozhodol že si skočím aspoň na kávu a pôjdem otestovať popradskú zimu na autobusovej stanici. Bola poriadna ako to v Poprade stále býva keď cez neho prechádzam alebo skôr keď cez neho prestupujem. Vravím si, musím si zvykať, však zajtra , ma čaká ešte horšia zima. A veru aj čakala. Autobus nám odchádzal z piateho nástupištia. V Poprade som sa už stretol s roverom Ondrom tak čakanie na spoj prešlo rýchlejšie. Do Telgártu sme docestovali šťastlivo aj napriek obavám, ako to bude vyzerať na horskom prechode Vernár, keďže v predchádzajúce dni toho snehu pripadlo pekné množstvo. Hneď potom ako sme sadli do autobusu a dorazili na Vernár, obavy z neodhrnutej cesty opadli, cesta bola v dobrom stave. V zime až tak často po zasnežených cestách necestujem, tak haldy snehu boli pre mňa veľmi pekným zážitkom. Odhrnutý sneh,  zasnežené stromy nám lemovali vozovku a vo svetlách autobusu to vyzeralo naozaj čarokrásne. Mal som pocit, že cestujem niekde na Sibír alebo do nejakého iného, pre mňa ešte neprebádaného sveta. A tak tomu bolo, pretože týmito končinami smer Telgárt som ešte necestoval. Piatková jazda autobusom bola pre mňa takou premiérovou jazdou.Večerný Telgárt nás privítal tak ako sa patrí. A to treskúcou zimou a peknou snehovou nádielkou. Deň pred odchodom som si len čítal snehové spravodajstvo. Telgárt hlásil snehovú nádielku od 100-150 cm. Myslím si, že na hrebeňoch alebo v dolinách bude isto viac. Aj tak bolo ale k tomu sa vrátim neskôr.

Po príchode na meet point – kostolné schody nás privítala p. Sabolová s ubytovania bola veľmi zlatá, a riadne naspeedovaná,
privítala nás naozaj veľmi pekne. Prvotný dojem ktorý som si urobil už cez telefón mi len utvrdilo osobné stretnutie. Piatkový večer sme čakali na našich roverov, ktorí vyrážali z Bratislavy neskôr ako my. Čas čakania sme si spríjemnili študovaním peknej kôpky
historických časopisov, ja som si s chuťou prelistoval encyklopédiu o pevnostiach z Prvej svetovej vojny a neskôr, pokiaľ sa ešte dalo, som si užíval teplo ubytovne, pretože som vedel, že zajtra ho bude nedostatok. Roveri dorazili pred polnocou, spoločne sme sa pomodlili
kompletórium, predniesli sme prosby a úmysly nášho výstupu, prehodili ešte pár slov a pobrali sa na „zaslúžený odpočinok“, aby sme mohli začať našu výpravu smer Kráľova hoľa, na ktorú sme chceli vyrážať ráno o 7:00.

V noc pred výpravou som toho veru, veľa nenaspal. Ako som tak ležal v spacáku hlavou mi hmýrilo mnoho myšlienok, kvôli ktorým, sa spať nedalo. Boli to myšlienky typu mám na to? Zvládnem to? Nebude mi zima? Bolo to intenzívne, určite pôsobil aj adrenalín, avšak hlavne na mňa pôsobilo vedomie toho, že od stredy do štvrtku som ležal v posteli a už zajtra sa mám vyteperiť na Kráľovú hoľu? Ach jaj. Čo len to zajtra bude. Nejako bolo nejako bude povedal som si aj napriek tom že mi to ku spánku nepomohlo. A nastal večer a ráno
druhý deň.:)

Pred výpravou sme sa spoločne naraňajkovali. Raňajky si zabezpečil každý tým osobitne, avšak ako platí, vĺča (skaut, rover) myslí v prvom rade na druhých nie na samého seba, tak každý položil na stôl to, čo mal, spolu sa naraňajkovali každý na čo mal chuť
a načerpali potrebné cukry, tuky , bielkoviny od pašték, banánov, jabĺk a samozrejme nemohli chýbať tak obľúbené pomaranče, ktoré však ostali na raňajkovom stole nedotknuté. Svoju dôležitú zohrali neskôr pod Kráľovou hoľou.

Vydali sme sa na spoločnú cestu smer Kráľova hoľa, pre mnohých z nás bola zatiaľ nezdolaná krásavica. Mali sme na výber z dvoch trás a to buď po červenej alebo zelenej značke. Zvolili sme červenú. Voľba bola naozaj správna, presvedčili sme sa o tom neskôr. Myslím si že táto voľba červenej značky nám umožnila to aby sme Kráľovu hoľu naozaj zdolali. Začali sme si to uvedomovať hlavne počas návratu späť. Aj nebo to tak chcelo aby sme išli cez červenú. V úvode výpravy sa ku nám pridal „strážca“ Telgártu, hafan, o ktorom sme sa až po návrate z holi dozvedeli, že sa zatúlal. Hneď po tom ako som si ho všimol som si spomenul na siedmu národnú púť do Litmanovej, na ktorej podobne ako dnes ráno, s nami takisto putoval podobný hafanisko. Že by ďalší pútnik do našej výpravy? Chvíľku s nami kráčal ale potom, „keď si bol vedomí“ toho, kam sa vyberáme, preventívne zaradil spiatočku a ostal v Telgárte. Asi počúvol svoj pud sebazáchovy a spakoval sa späť a s nami ďalej nešiel. Avšak skauti pud sebazáchovy nemajú alebo ak ho vôbec majú, tak značne zredukovaný ;), rozhodli sa kráčať ďalej. 😉 😀 smer nezdolaná kráska Kráľova hoľa.


Oficiálny začiatok výpravy sme začali pri smerovníku Telgár-vstup do lesa, pri ktorom sme sa pomodlili modlitbu ku Duchu Svätému, prečítali sme si úryvok Mt 5,43 – 48, v ktorom sa píše o láske k nepriateľom a počas chvíli ticha sme mali možnosť v modlitbe
odovzdať ľudí, ktorí nám spôsobili, resp. spôsobujú zranenia do rúk nebeského Otca. Znova sme si v srdci pripomenuli úmysly našej výpravy. Následne sme vytiahli štandardu a v tomto duchu a v týchto myšlienkach sme začali stúpať bližšie k nebu. Mali sme možnosť prečítať si myšlienku ktorá znela: „Čím je pre teba les? Z dreva je posteľ, stôl, na ktorom ješ, dom v ktorom bývaš, kolíska v ktorej si sa narodil a posteľ, v ktorej zomrieš. Chráň les!“ Boli to veľmi silné slová. Začali sme stúpať z výšky 920.m.n. sme stúpali do výšky 1046 m.n.m .kde sme míňali časovník Dolné paseky. Táto etapa cesty ubiehala bez väčších problémov, dokonca som aj celkom dobre vládal. Chodník sa tiahol pozdĺž koryta zamrznutého potoku, teda presnejšie ponad neho stúpanie nebolo veľmi veľké tak aj cesta ubiehala lepšie.Počas kráčania cez ihličnatý les vám cestu okolo chodníka lemovali aj malé ihličnany, ktoré vám pod nádielkou snehu pripomínali miestami papagája, rytiera na koni, lesných trolov, či lesné žienky alebo iné rozprávkové bytosti. Stačilo vám len popustiť uzdu fantázie
a videli ste rozprávku v priamom prenose. V niektorých úsekoch cesty sme mohli vidieť aj mohutné snehové záveje, previsy a iné útvary.

Je niečo okolo 10:00 a my sa dostávame ku trafo stanici, ktorá sa na nás z daľeka usmievala a vyhrievaná slniečkom nám ponúka príjemné závetrie na chvíľkovú regeneráciu a doplnenie energie. Samozrejme že takáto ponuka sa neodmieta a mi ju naplno využívame.
Okolo 10:20 sa znovu vydávame na asi najťažší úsek dnešnej výpravy. V prvom rade sa musíme dostať na hrebeň pod Kráľovú hoľu. Doteraz sa nám išlo luxusne, žiaden protivietor, ten bol tlmený lesom, teraz sa však dostávame na holinu kde nieto žiadneho vetrolamu, vietor sa láme priamo na nás. V závetrí hrebeňu sme cítili iba zavše silný závan vetra avšak v tom momente ako zdolávame hrebeň sa do nás vietor opiera v plnej sile neraz sa vám stalo že po tom ako vás ofúkol vietor strácate rovnováhu pod nohami. Ešte v závetrí sa kocháme pohľadom na Kráľovu skalu, využívame krytie hrebeňu začíname kráčať po hrebeni smer vysielač, ktorý sa mi každým krokom ku nemu zdal čoraz viac vzdialenejší. Zdolávame hrebeň a na vlastnej koži začíname cítiť silu prírody. Zamŕzajú nám brady, fúzy. Buffky ktoré nám chránili tvár mrznú alebo primŕzajú na bradu, fúzy. Fúkate nos a po chvíľke je z vašich vreckoviek sú kamene, sójové rezy môžete cmúľaľ, musíte sa popasovať so silným protivetrom. Čaká nás ešte náročná cesta.

Počas zdolávania vrcholu nám trasu prekrížila cesta smer Kráľova hoľa. Rozhodneme sa kráčať po nej, Dávid začína cítiť koleno ja, ostatný roveri začínajú cítiť únavu. Po chvíli kráčania po ceste vidíme že sa cesta od vysielača vzďaľuje a tak musíme zmeniť trasu. Musíme ísť priamo na vysielač a tak schádzame z cesty a berieme to krížom cez terén. Sneh je miestami sypký, inokedy zľadovatený, máte pocit že kráčate po ľadovci, zavše sa obzriete späť a vaše stopy zakrýva vietor. Naviaty sneh vám miestami pripomínal inú planétu, kde ste videli zamrznuté kužele snehu akoby naozaj vytvorené niekde v galaxii Pegas a pripomínali vám skôr polárnu expedíciu do iného sveta ako výpravu na Kráľovu hoľu. Posledné metre boli veľmi veľmi náročné. Kráčal som len z nohy na nohu, zavše keď som chcel ísť hore išiel som späť. Keby nie Peťa ktorý bol posledný v našej formácií asi by som tam ostal niekde sedieť a našli by ma niekedy na jar rozmrznutého. V týchto naozaj nadľudských situáciách som videl silu spoločenstva-komunity ako sa vzájomne podporujeme, ťaháme
nie len v kráčaní, ale aj počas menších prestávok keď si sa spolu s bratmi delil o svoje zamrznuté sójové rezy, keď si rozkrojil jablko a zjedli ste ho spoločne. Ak by si mal ťažký batoh a druhý rover o niečo ľahší, neváhal by ti ho na kus cesty zobrať takto spoločnými silami.

Razením cesty sa nám podarilo na Kráľovu hoľu doraziť presne napoludnie. Prvá myšlienka ktorá ma na vrchole napadla bola: „ Musíme sa tu a teraz pomodliť Anjel pána a poďakovať za to že sme živí a zdraví prežili dopoludnie a poprosili o šťastný návrat späť na Telgárt.“ A aj sme sa pomodlili. S takou chuťou ako som sa na Kráľovej holi modlil túto modlitbu som sa ešte nemodlil. Bol som neskutočne  vďačný Bohu že sme to takto zvládli. Po modlitbe som na holi vysypal batoh s úmyslami, za ktoré som kráčal a poslal pozdrav najbližším. Signál nebol najlepší tak som sa rozhodol napísať sms. Poviem vám táto smska bola mojou najťažšie napísanou smskou akú som kedy napísal. V teplých rukaviciach sa písať nedalo tak som musel rukavice odložiť a písať bez nich. Vari do minúty po napísaní sms som si necítil ruky. Skrehli mi až tak že som ich musel rozmrazovať. Rozhodol som sa ísť zohriať do miestnosti 2x3m, ktorá je  sprístupnená turistom na Kráľovej holi. Vydržal som tam dokopy asi 10minút, pretože na tomto tesnom priestore sa tlačilo asi 10 ľudí. Nastal nám čas obedu. Obedovali sme tak skautsky, našli si podľa možností, ktoré nám ponúkala hoľa príjemné závetrie kde chalani rozložili variče a začala príprava obedu, dokonca sme si dali aj poriadne sladkú kávičku, ktorá padla naozaj vhod.

Po výbornom obede sme sa vybrali späť Telgárt. Čakala nás podľa prvotných predpokladov dobrá cesta smerom dole z kopca. S chalanmi sme žartovali, že cestou nadol budeme bežať a dáme to rýchlo. Avšak situácia sa vyvinula trochu inak. Prišli sme po červenej značke a vracali sme sa po zelenej už cez spomínanú Kráľovu skalu. Cesta nadol ubiehala v istých úsekoch rýchlejšie, keď ste mali zo sebou vhodný spôsob dopravy smer nadol alebo inak povedané niečo, na čom ste sa mohli spustiť. Ale lyže to neboli 😉 neboli to ani sane, postačila lopatka na sánkovanie alebo keď nebola lopatka postačila igelitka alebo to, na čom sa sedí.:) Avšak plnohodnotné využitie tieto individuálne dopravné prostriedky našli až v nižších úsekoch trasy. Najskôr sme museli zdolať Kráľovú skalu a ako tomu na výpravách býva zborové fotenie sa v uniformách. Ideálne miesto na toto fotenie sa bola táto skala, krásne na nej ťahalo, pekne vás mrazilo a vám sa naozaj nechcelo vašich vrchných vrstiev oblečenia zbaviť. Fotenie sme zvládli a neostali primrznutý. No oblečenie ktoré ste zhodili vám za tú chvíľu fotenia sa doslova zamrzlo. Cítil som to na vetrovke. Ako som si ju tak obliekal, pocítil som som že jej konzistencia sa zmenila na tuhé skupenstvo.

Vyrážame smer Telgárt, po zelenom turistickom chodníku cez kosodrevinu. Veľkým problémom bolo jeho značenie, resp. jeho neznačenie. Museli sme kráčať len tak po očiach pretože značka naozaj nebola vôbec viditeľná. A turistický chodník naviaty snehom je naozaj ťažko viditeľný. Tak sme sa museli spoliehať na našu orientáciu v teréne. Avšak aj o toto sa postaral sám nebeský Otec, ktorý nám poslal do cesty strážneho anjela, ktorého kroky a vychodený chodník sme mohli sledovať skoro až po Telgárt. Myslím si že ak by nebolo tohto vychodeného chodníka, zelený turistický chodník by sme boli ťažko hľadali. Tento kosodrevinový úsek, ktorým sme sa museli prekonať bol asi najnáročnejším úsekom. Často sa nám stalo že sme sa prepadávali miestami po kolená, inokedy po pás do snehu. Počas tohto zdolávania kosodreviny sme sa miestami doslova zasekávali po pás v snehu no a často sme sa zo snehu museli doslova vyťahovať. Ani podoprieť sa vám nedalo, pretože ak ste sa zapreli do snehového záveju, sneh sa pod vami preborili aj po ruky. Ak ste to skúšali štvornožne, situácia sa vám zopakovala. No s Božou pomocou sa nám aj tento nesmierne náročný úsek podarilo zvládnuť. Potešila ma aj atmosféra počas prepadávania sa. Nenadávali sme, nehnevali sme sa na každom „prepade“ sme sa smiali na tom ako nie sme schopný pohnúť sa ďalej. Tak ako sa skaut usmieva a spieva si aj v ťažkostiach, sme sa usmievali a kráčali ďalej. Cesta po tomto úseku, už prebiehala lepšie, zjazd z kopca si chalani urýchlili zjazdom na lopate, či igelitke alebo tým na čom sa sedí.

K záveru mi ostáva už len poďakovať za prežitý víkend a zakončím niekoľkými myšlienkami ktoré vo mne rezonovali počas prezerania fotografií: „Život je takým zdolávaním vrcholov. Na začiatku vidíš pred sebou nezdolateľná prekážku. Pozeráš na ňu a kladieš si otázky. Máš na to? Zvládneš to? Si na to pripravený ? Často sa dostavia pochybnosti, neistota. Zvažuješ premýšľaš. Ak sa už aj rozhodneš ísť do toho, na ceste ku cieľu ti stojí mrazivý vietor ťažkostí, zabáraš sa po kolená alebo po pás do snehu hriechov, bolestí, neúspechov ktoré ti nedovoľujú kráčať ďalej a ostávaš stáť. Avšak vieš, že na tejto ceste ku zdolávaniu aj životných vrcholov s tebou niekto kráča. V prvom rade Boh a ľudia ktorých ti do cesty poslal. Môže to byť spoločenstvo roverov, priateľov či hocikto iný, s kým spoločne kráčaš na ceste k vrcholu. Roveri veľká vďaka za náročnú ale nezabudnuteľnú výpravu a víkend. Štastnú cestu všetkým!!! Pretože cestou na vrchol i z kopca, objavíš aj vrchol svojich síl.

Cesta, komunita a služba!!! Silnejší bráni slabšieho. Toto je rovering. „Zo všetkých síl pripravený slúžiť“ Tu teraz, v bežnom živote!!!“

Peter Dérer v Ružomberku 3.3. 2018

Piatok 25.11.2016 sme sa zúčastnili na zbierke potravín pre ľudí bez domova v predajni Tesco – Lamač. Bola to veľmi príjemná akcia, kde sme stretli veľa dobrých ľudí ochotných pomôcť. Najviac ma prekvapili ostatní dobrovoľníci, jednu dobrovoľníčku prišiel na konci podporiť jej manžel spolu s malou dcérou. Naša päť hodinová služba ubehla veľmi rýchlo. Som veľmi rád že som sa mohol zúčastniť tejto akcie veľmi ma povzbudila do ďalšej služby.