Nedeľu 20.10 sa roveri RS, i mladší roveri zúčastnili jednodňovej vychádzky. Túto vychádzku sme začínali o 9:00 v Bratislave Rači, na zastávke Hybešovej. Následne sme pokračovali po modrej turistickej značke a napojili sme sa na Cestu hrdinov SNP. Neputovali sme síce ako hrdinovia Slovenského národného povstania, ale ako bratstvo roverov Federácie skautov Európy na vysielač Kamzík, vyzbrojení kartografickými mapami, kompasom, pravítkom i ceruzkou, väčšími, alebo aj menšími skúsenosťami v orientácii. Cestou sme mohli obdivovať krásu stvorenstva, mali čas na rozhovor, obdivovať krásu jesene, absolvovať hodinu cesty a mali možnosť precvičiť si topografické techniky (trianguláciu) i si opiecť niečo dobré pod zub. Po tejto vychádzke, sme sa streli so strážkyňami i sympatizantmi FSE na Bratislavskej kalvárií, kde sme sa pomodlili krížovú cestu za manželstvá aktuálne i budúce. Po krížovej ceste sme vychádzku zavŕšili sv. omšou o 17:00 na kalvárii v kostole Panny Márie Snežnej.

Nový skautský rok sme otvorili v Rači. Začali sme sv. omšou vo farskom kostole. Pokračovali sme gulášom v ACM Vinica, kde mali deti aj rodičia pripravenú stanovišťovú hru, počas ktorej spoznali rôzne skautské hry a záver obhajobnej reči Silvestra Krčméryho: „Rozhodol som sa preto svedčiť z povinnosti. Musím vydávať svedectvo o pravde. Preto musím hovoriť a nemôžem mlčať. Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu. Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda. Lebo je väčšia a silnejšia ako moc. Kto však má v rukách moc, ten si myslí, že môže pravdu potlačiť. Zabiť. Alebo i ukrižovať. Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych.“

Vĺčatá mali prechod ku skautom a menovali sme nových vedúcich: Lukáš Haranta za vedúceho skautského oddielu v Rači a Michala Mihálika za vedúceho novo-vzniknutej svorky vĺčat v Ivanke pri Dunaji. Navštívili nás aj priatelia skauti z Veľkého Zálužia.

Nedeľné podujatie začalo sv. omšou o 11 hod., ktorú celebroval don František Kubovič SDB. V homílii nadväzujúcej na uzdravenie hlucho-nemého sa pýtal prítomných detí i skautov koho dnes oni považujú za hluchého a slepého. Medzi prítomnými kráčal mládenec s mobilom v ruke, ktorý sledoval správy na mobile a nič iné „nepočul“ a ani „nevidel“. Don František sa pýtal, ako môžeme takéhoto človek uzdraviť.

Po svätej omši skautský zbor Silvestra Krčméryho pozval prítomných na „agapé“. Skautské rodiny navarili kapustnicu i guláš, z ktorého nasýtil asi stovku účastníkov podujatia, ktorého cieľom bolo priblížiť mladým ľuďom život, dobu a dielo lekára Krčméryho. „Zároveň Vás vítam na otvorení skautského roka,“ povedal hlavný organizátor podujatia Jozef Melicher, „verím, že každý z nás si odnesie nejakú myšlienku, svedectvo zo Silvovho života. Jeho myšlienka „ani deň bez čiarky“, ktorá znamená, že sa snažil naplno využiť nový deň i svoje talenty je aktuálna pre všetkých.“

Skauti si pre rodiny s deťmi pripravili šesť stanovíšť. V jednom si vytvárali samizdat. Na inom sa cez hranice snažili prepašovať náboženskú literatúru, či poskytnúť prvú pomoc človeku v bezvedomí. V inom hľadali poskrývané lístočky z údajmi o živote Silva, prostredníctvom morzeovky signalizovali konkrétne slová, snažili sa zapamätať výroky a informácie o živote Krčméryho a jeho rodiny. Na stanovišti, symbolizujúcom väzenie dopĺňali citáty zo Svätého Písma.

V priestore pod kostolom v tom istom čase prebiehala diskusia s autorom divadelnej hry Nepolepšený svätec – Ľubomírom Feldekom, hercom Matejom Marušinom, ktorý stvárňuje postavu Krčméryho a priateľom Silvestra Krčméryho – terajším rektorom Trnavskej univerzity Marekom Šmidom.

Na záver putovalo okolo 50 ľudí od kostola saleziánov k hrobu Silvestra Krčméryho na Martinský cintorín. Tu sa spoločne pomodlili, zaspievali pieseň „Ježišu kráľu neba i zeme“ a mariánsku skautskú.  V modlitbe prosby a vďaky ďakovali za príklad života Silvestra Krčméryho.

Po stopách sv. Františka

Svorka Staré Mesto sa prvý krát vydala na tábor sama. Ocitli sme sa v nádhernom objatí borovicových lesoch na samote, kde široko ďaleko nebolo nikoho, len traja starí vlci a päť vĺčat.

Večer sme s vĺčatami započuli nejakú vravu, tak sme sa vydali za ňou. Bol tam mladý kupec František a dohadoval akurát ceny rôznych látok. Keď sme sa s nám zarozprávali, tak nám ponúkol možnosť zarobiť si peniaze… no kto by takúto ponuku odmietol. Avšak nebolo to jednoduché. V lese boli látky od výmyslu sveta, ktorý tam stratila karavána, ak mu donesú on ich s radosťou odkúpi. Bol v tom ale háčik, v lese totiž striehli banditi, ktorí sa im snažili ukoristiť zarobené peniaze. Vĺčatá boli avšak veľmi šikovné a podarilo sa im nazbierať celú truhlu peňazí. Spolu s Františkom rozmýšľali čo s tými peniazmi len spravia…František túžil avšak po väčšom dobrodružstve aké zažíval doteraz na svojich obchodných cestách, chcel zažiť niečo viac… a tak im napadlo, že práve rytieri zažívajú veľa dobrodružstiev. Tak za získané peniaze si kúpia zbroj. No na zbroj to nepostačovalo, ale keďže naše vĺčatá sú šikovné, tak sme si za peniaze kúpili materiál a zbroj sme si už vyrobili sami.

A tak sa z vĺčat stali rytieri…alebo ešte im vlastne niečo chýbalo, brnenie a meč nestačia k tomu, aby sa z človeka stal rytier. Rytier musí preukázať určité vlastnosti, musí byť dobrým, vedieť sa správať, avšak mať aj dobrú fyzickú kondíciu. A tak po absolvovaní prekážkovej dráhy, hodu oštepom, kamufláži, obrane hradu, lovenie divej horalky a kopec iných výcvikových aktivít, sme mohli konečne povedať, že sa z nás stali rytieri.

Večer sme išli všetci spokojne spať, s dobrým pocitom, že všetko sme dodržali presne na čas. Keď tu zrazu, sme v noci dostali úlohu. Niečo sa deje. V lese našli ťažko zraneného muža. Nevedeli sme čo sa deje, len to, že má zranenie, aby sme zistili čo sa stalo, museli sme poslať odvážnych rytierov do tmavého strašidelného lesa a zobrali vzorku krvi na jeho obväze.

Ráno, keď sme sa snažili dopátrať, čo sa stalo, už tam v lese nebol. Nevedeli sme si dať rady, a tak sme sa vydali na výpravu do širšieho okolia a skúsili požiadať niekoho o pomoc…kto sa v zraneniach vyzná viac ako bylinkárka. Našou prvou úlohou bolo nájsť bylinkárku, to pre našich rytierov nebolo nič náročné, avšak výprava je vždy nebezpečná, tak sme si cestou cvičili obranné taktiky, aby sme neboli zaskočený pri útoku. Ako sme tak išli lesom, stretli sme starú babku, ktorá zbierala bylinky…nám to bolo hneď jasné, to je bylinkárka, ktorú hľadáme. Požiadali sme ju o pomoc, ale keďže to bola netradičná žiadosť, zistiť z krvi na obväze o akú chorobu ide, ona mala tiež pre nás netradičné požiadavky na prísady, tie sme však presne splnili. Po výkrikoch sme najskôr nechápali o čo ide, no potom nám to prezradila, išlo o malomocenstvo. Zdesení sme si rýchlo poutierali ruky a dúfali sme, že sme to nedostali…V tom sa František rozpamätal, že ráno pri potulke krajinou sa on, ktorý miloval krásu a nenávidel nepodarky, stretol sa s malomocným. Hoci mal odpudivý výzor a zapáchal, zoskočil z koňa a pobozkal malomocnému ruku. Vtedy pocítil radosť. Ako odchádzal, chcel mu ešte zakývať, ale malomocný zmizol.

Vybrali sme sa teda späť na to miesto, kde v noci bol ten malomocný. František sa vzdal všetkého čo mal a chcel zmeniť svoj doterajší život a dať mu hlbší zmysel. Neďaleko bol rozpadnutý chrám. Keď vošiel dnu a započúval sa do ticha zrazu počul:František, nevidíš, že sa môj dom rozpadá? Oprav ho!“ Viac nebolo treba, vĺčatá sľúbili, že mu pomôžu. A tak zadovážili materiál potrebný na stavbu chrámu a pracovali čo im sily stačili. Chrám postupne nadobúdal podobu hodnú chrámu, ale ešte to nebolo ono, ešte by to chcelo doladiť interiér a tam aby vynímal krásny kríž. Ten však nie je jednoduché vyrobiť. Mali sme iba drevo a špagát…najlepšie sa vyzná v uzloch a sieťach- výpletoch pravý námorník.

Preto sme sa vydali na ďalekú cestu hľadať more, lebo kde je more, tam musí byť aj námorník. Po namáhavom putovaní, sme konečne uzreli more a v tom aj spev. Išli sme za spevom a tam sme narazili na kapitána. Bol to ale zvláštny kapitán, lebo mu práve odplávala loď, keďže ju nemohol priviazať o breh, lebo mal lano celé zapletené…vo viazaní bol možno dobrý, ale v rozviazaní teda veľmi nie. Tak sme mu pomohli rozviazať to jeho lano, aby si tú ďalšiu loď už vedel uviazať. On nás za to naučil ako sa plaviť po mori a aj ako sa vyrobí výplet. S novými zručnosťami sme sa vydali späť ku nášmu chrámu, kde sme vyrobili kríž a dostavali chrám. Bol veľkolepý a kríž s výpletom bol nádherný. Spokojní sme sa v ňom na večer pomodlili, pozreli večer padajúce hviezdy a išli spať. V posledný deň keď sme šli pozrieť chrám, bol v ňom odkaz: Tam kde je kríž, je aj Boh. Tam, kde je kríž, je aj poklad. Bolo to zvláštne a zozačiatku sme tomu nerozumeli, ale v tom František doniesol niečo čo vyzeralo ako kúsok mapy. Prezreli sme celý dvor a našli sme všetky kúsky mapy, len tých krížov tam bolo nejako veľa. Ktorý kríž máme teda hľadať? Jeden z krížov, bol však odlišný, mal osem cípov, presne taký, aký majú maltézski rytieri a presne taký máme aj na našej vlajke Federácie skautov Európy. Tak sme sa vydali hľadať práve tam, po dlhom hľadaní sme našli to čo sme hľadali na zemi bol z kameňa vyobrazený kríž, ktorí sa nápadne podobal na ten náš, čo sme hľadali. Keď sme začali kopať na tom mieste a v tom sme narazili na niečo… bol tam poklad . Tak sme sa s Františkom rozlúčili a išli každý svojou cestou.

Ukončili náš tábor s tým, že ten kto nájde Boha, nájde poklad.

Akela Vlado Chudoba

Tábor finančne podporil  Bratislavský samosprávny kraj.