Les nad obcou Brezina v okrese Trebišov hostil dva týždne skautov zo Slovenska, Maďarska a Poľska. Od 17. do 30. júla bolo deväť družín oddelených od civilizácie a oslobodených od výdobytkov techniky. V dnešnej dobe si mladí na Slovensku len ťažko vedia predstaviť život bez počítača, televízie a internetu. Skauti FSE sú dôkazom toho, že sa to dá.

Skauti vo veku 12-17 rokov rovnako ako ich vedúci boli v lese odkázaní takmer výlučne iba sami na seba, na svoje schopnosti. Spali iba na platformách, ktoré si sami postavili, varili na peci, ktorú si sami zhotovili.

Môžem vám povedať, že o dobrodružstvá núdza nebola. Už prvý večer som po západe slnka musel spolu s dvoma rovermi (dospelí skauti nad 17 rokov)brať potraviny z dediny do tábora. Chodiť v malej skupinke po tme lesom vie nahnať strach, hlavne keď nemáte poriadne svetlo. Nezabudnuteľným zážitkom bola aj poldňová turistika v daždi. Obával som sa, že chalani budú reptať a nadávať. Lenže, keď sme videli, ako si premočení do nitky cestou späť do tábora pospevovali, hneď nás to utvrdilo v tom, že skauting naozaj zoceľuje telo i dušu. Napokon ôsmy bod skautského zákona hovorí, že skaut sa usmieva a spieva si aj v ťažkostiach. Tento deň bol toho dôkazom.

Najobohacujúcejšou súčasťou programu zrejme bolo „explo“ (od slova explore – skúmať). V rámci tejto aktivity sú chalani poslaní do dediny plniť zoznam úloh, nájsť odpovede na niekoľko otázok a pomôcť dedinčanom. Každá družina dostala cibuľu, ktorú mali postupne vymieňať za niečo cennejšie. Očakával som, že sa vrátia s mobilmi, MP3 prehrávačmi, ale keď sme v taške uzreli králika alebo kohúta, ihneď som zmenil názor. Tuto sa ukazuje, akú má každý z nás predstavu o materiálnych hodnotách. Darovať dvanásťročnému skautovi bývajúcemu v rodinnom dome králika je účinný spôsob, ako ho naučiť zodpovednosti a starostlivosti už v rannom veku.

Veľká hra preverila našich chalanov po všetkých stránkach osobnosti. Každá družina predstavovala posádku lode, ktorá na ostrovoch plnila úlohy, za čo získavala peniaze. Tie mohla utratiť podľa svojho uváženia za zbrane, muníciu a brnenie, ale hlavne potrebovali „podplatiť“ piráta, aby im prezradil miesto, kde ostatní morskí darebáci väznia chlapca menom Bongo. Tuto veľmi záležalo na stratégii, ktorú si jednotlivé družiny zvolili. Šikovnejším sa podarilo v krátkom čase získať peniaze, za čo si ihneď vylepšili zbrane a zbroj, vďaka čomu boli v súboji s inými družinami takmer neporaziteľní. Úlohy na ostrovoch preverili ich fyzickú zdatnosť, schopnosti rozmýšľať ale i rôzne skautské zručnosti. V tomto ťažení vynikali skupiny, ktoré boli vnútorne najstabilnejšie a podľa hesla „jeden za všetkých, všetci za jedného,“ držali spolu pri každom kroku.

Rozdiely medzi jazykmi možno spočiatku boli pre niekoho problémom, ale nie je priepasť, ktorá by sa nedala preklenúť. Dôkazom toho boli ranné spoločné nástupy pri stožiari pod vlajkami našich krajín, Európskej únie a Federácie skautov Európy. Pri vychádzajúcom slnku sa počas jednotlivých dní striedali slovenská hymna FSE „Ďalekou cestou, odvekou cestou,“ s poľskou „Kruľuj nám Kriste zavše i všende.“ Každý, kto sa sústredil, porozumel. Čo nebolo zrejmé, sme si vysvetlili po anglicky.

Slová pochádzajú zo srdca, preto ak boli naše srdcia zblížené, blízka bola aj naša reč. Toto viedlo k lepšiemu porozumeniu. Spomínam si na pasáž zo Skutkov apoštolov, kde na štyridsiaty deň po Ježišovom zmŕtvychvstaní, Duch Svätý zostúpil na apoštolov a zrazu ich slovám rozumel každý napriek rozdielom v jazykoch. Verím, že podobne aj na nás v tábore zostúpil spoločný skautský duch, vďaka ktorému sme jeden v druhom videli brata skauta.

Možno by sa dalo povedať, že tábor mal svoje chyby, predsa len aj roveri nie sú dokonalí. Avšak minimálne za seba môžem povedať, že v každodennom zhone krajského mesta Malý Rím, kde mňa v práci každý naháňa, aby som ako stroj plnil zamestnávateľom stanovené normy, mi budú chýbať ranné zore vychádzajúceho slnka, ktoré sme mali možnosť sledovať na drevených platformách, rovnako ako čistý lesný vzduch. S veľkým smútkom v duši som v nedeľu 30. júla nasadal do autobusu. Skautské tábory síce trvajú necelé dva týždne, ale skúsenosti, ktoré v nich skauti i roveri nadobudnú sa dajú v rôznej forme zužitkovať v prostredí, ktorom sa nachádzame počas celého roka. Jedine, keď každý z nás upustí od svojho pohodlia a zvolí si ťažšiu cestu počas dažďa v lese, zistí, že po búrke vždy vyjde slnko. Ako sa hovorí, čo ťa nezabije, to ťa posilní. Preto aj každá zdanlivo neprekonateľná prekážka, ktorú prekročíme, nás posunie ďaleko dopredu a dodá nám novú skutočnú silu. Takto sa najlepšie stávajú z chlapcov praví muži. Skautský tábor i skauting ako taký je toho živým príkladom, preto odporúčam každému skúsiť ho.

V sobotu 10. júna sa po dlhšom čase vybrali na výlet, tentoraz do Smoleníc. Na železničnej stanici sme dali jednému z našich nových členov za úlohu doviesť nás na zámok. S využitím mapy a svojich orientačných schopností nám Pravoslav ukazoval cestu k vytúženému cieľu. Putovali sme cestou-necestou po chodníkoch, cez pole, ba i cez žihľavu. Skaut je v prvom rade prieskumník, preto musí vedieť nájsť cestu aj v prípadoch, keď sa zdá, že žiadna nevedie. Toto bol aj náš prípad. Kúsok od stanice pri kraji dediny bol zámok v horách viditeľný. Všetci sme jasne vedeli, ktorým smerom sa musíme orientovať, hoci trasa nebola značená turistickými značkami. Našli sme si vlastnú alternatívnu cestu, ktorá nás doviedla tam, kam sme chceli. Nie je to podobne aj v živote človeka? Chceme niečo dosiahnuť, lenže na ceste k tomuto cieľu sa vždy objavia prekážky. Môže sa stať, že plán sa podľa našich predstáv zrealizovať nedá, tak čo urobíme? Vzdáme sa nášho sna, alebo budeme hľadať náhradnú, možno nevyznačenú cestu, ako vysnívaný bod dosiahnuť? Ja by som uprednostnil druhú možnosť. Je známe, že hľadanie cesty dokáže často viac obohatiť ako samotný cieľ. Na základe nášho vlastného poblúdenia sa najlepšie učíme. Pravý skaut je ten, ktorý vie nájsť správnu cestu v akomkoľvek zmysle, ak pozná smer putovania. Pravo našu dôveru nesklamal a doviedol nás ku zámku.

Pod majestátnym historickým sídlom grófov nás nasýtil spoločne pripravený skromný, ale o to chutnejší obed zemiakové placky s hrachom. Na vrátnici zámku nám strážnik oznámil, že z dôvodu svadby sa toho dňa prehliadky nekonajú. (V duchu som si zanadával, pretože na internete som túto informáciu napísanú nevidel). Pre mňa z toho vyplýva ponaučenie. Pri organizovaní výletu, nestačí iba vyhľadávať informácie na webe, ale je treba i telefonicky preverovať, či sa predmetné akcie konajú. Aj vedúci a pomocní vedúci sa neustále musia učiť, ale práve takto sa najlepšie posúvajú dopredu podobne ako skauti, ktorí hľadajú správnu cestu.

Čo teraz? Otočiť sa späť na vlak do Ivanky? Nie, využili sme čas iným spôsobom. Obe družiny dostali za úlohu vymyslieť jednu disciplínu, v ktorej vyzvú druhú družinu. Pravo ako jediný prítomný člen družiny Havran a hosť Ronald (kamarát Paťa Slmeka, ktorého si pozval so sebou), ktorého sme na tento deň pripojili k tejto skupine, vyzvali Goga z družiny Medveď v súťaži o vedomosti z dejepisu. Pravo dával rôzne otázky a Roni na väčšinu z nich odpovedať vedel. Na oplátku Paťo Toman z družiny Medveď vyzval Prava v šprinte na krátku vzdialenosť. Tréning v karate vyzývateľovi očividne dopomohol k rozvoju fyzickej zdatnosti, vďaka čomu Paťo vyhral. Je povzbudivé vidieť, že už dvanásťroční skauti sú si dobre vedomí svojich silných stránok, čo zabezpečilo obom družinám víťazstvo v tejto disciplíne.

Pri ceste späť na nás čakalo jedno trochu nemilé prekvapenie. Asi dvesto metrov od železničnej stanice sa rozpršalo. Okamžite sme zrýchlili krok. V čakárni sme si počúvajúc búrku vychutnávali radostné zážitky z tohto výletu. Deň nedopadol síce celkom podľa našich očakávaní, nakoľko sa prehliadka historickej pamiatky neuskutočnila, ale Najvyšší nám doprial inú obohacujúcu skutočnosť. Vďaka takýmto skúsenostiam sa skauting stáva zaujímavejším.

Na návšteve u kráľa v letnom sídle

V sobotu ôsmeho apríla 2017 sa skautský oddiel z Ivanky pri Dunaji vybral na výpravu do kaštieľa Schlosshoff neďaleko Devínskej Novej Vsi. Štyrom roverom a štyrom skautom sa naskytla možnosť vidieť zámok zo 17. storočia vystavaný v renesančnom štýle obklopený pompéznymi, dokonale symetricky upravenými barokovými záhradami posiatymi rozmanitou flórou. Oveľa väčšou raritou však bol statok žijúci v ohradách pri bývalej letnej rezidencii dynastie Habsburgovcov. Nás ako i ďalších tisíce návštevníkov fascinovali rôzne typy koní, lám, kôz, dokonca i ťavy. Už keď sme sa blížili k zámku sme ja a Ďoďo uvažovali, či máme dobrý zrak, keď sa nám zdalo, že niekoľko sto metrov pred nami vidíme dvoch ľudí voziť sa na ťavách. Po príchode do kaštieľskej „zoo“ sme sa uistili, že nás zmysly neklamali.

Cestou plnili skauti a aj niektorí roveri rôzne úlohy, ktoré preverili naše pozorovacie schopnosti. V prvom rade museli nafotiť a pomenovať aspoň desať rôznych druhov zvierat i rastlín. Rastliny nikam neutečú. Im je jedno, keď ich niekto fotí. Avšak so zvieratami je to komplikovanejšie. Dva biele psy za plotom vyzerali dosť podráždene, keď som ich z blízka fotil požičaným mobilom. Nasnímať malú letiacu vranu mobilom vyžaduje dosť rýchle reflexy a šikovnosť. Zaujímavejšie je počúvať ako dokážu skauti začať diskusiu o tom, či planktón v mláke pri moste môžeme považovať za zvieratá alebo nie. Žiaľ žiadne mikroorganizmy nepatria medzi zvieratá, ale nie je treba robiť hodinu biológie. (Ani na to nemám oprávnenie 🙂 ). Cestou na kaštieľ bolo potrebné pozorne sledovať informačné nápisy. Jedine tam sa mohli súťažiaci dozvedieť odpovede na ostatné otázky ako, v ktorých rokoch vládla Mária Terézia, ako sa mal pôvodne volať a volá most po ktorom viedla naša cesta, kedy začala a skončila jeho výstavba. V akom štýle bol zámok postavený a ktorý rod ho používal ako letné sídlo, sa chlapci zrejme dozvedeli až v kaštieli. (Aj mne to tam povedal čašník v kaviarni, našťastie bol Slovák). Tu mali aj možnosť nafotiť nápisy v piatich jazykoch. Šikovnejší skauti odfotili etiketu z plastovej fľaše obsahujúcu informáciu v troch jazykoch. Poslednou úlohou bolo spraviť aspoň jeden dobrý skutok. Toto nebolo iba úlohou pre sobotňajšie explo, ale súčasne nám aj pripomenulo našu každodennú skautskú povinnosť vyplývajúcu zo sľubu a skautského zákona. Ako hovorievala svätá matka Tereza, nie je treba robiť veľké veci, ale veci s veľkou láskou. Preto sa skautovi počíta za dobrý skutok ak napríklad zodvihne zo zeme jednu plechovku a zahodí ju do koša.

Napriek slabšej účasti splnil tento výlet naše očakávania. Cesta a aj jej cieľ nás naplnili novým poznaním a obohatili zážitkami, ktoré vám v tomto článku sprostredkovať nedokážem. Možno vám k tomu čiastočne dopomôžu fotky, nakoľko raz vidieť je lepšie ako stokrát počuť.