Silvester Krčméry – patrón Zboru Bratislava I (*1924 – + 2013)

• Vytrvalosť
• Nezištnosť
• Empatia
• Silný záujem o blížnych
• Nezlomnosť
• Úplná odovzdanosť do Božej vôle
• Povznesenosť nad bolesti – prijímanie rán s pokojom
• Radikálnosť
• Silné zanietenie pre ideál
• Schopnosť stáť si za svojím presvedčením
• Odvaha – nič nie je nemožné
• Pokora
• Sloboda ducha od materiálnych vecí
• Čistota 
• Jednoduchosť
• Duchovný poriadok – správne usporiadanie hodnôt

Aj toto sú vlastnosti, ktoré členov Zboru Bratislava I viedli k výberu Silva Krčméryho za svojho zborového patróna.

O jeho živote je známe, že Silvester spolu so svojimi piatimi súrodencami strávil obdobie mladosti v Banskej Bystrici, kde vstúpil do zväzu katolíckych skautov a ako 17 ročný prežil počas jezuitských duchovných cvičení „vnútornú konverziu“ a naplno sa zapojil do služby Cirkvi. Namáhavá a odvážna životná cesta Silvestra Krčméryho začala už v období jeho ranej mladosti, kedy vytrvalo a nezlomne odhaľoval pokrivené stránky falošnej socialistickej ideológie. Počas svojho štúdia na lekárskej fakulte v Prahe spolu s Vladimírom Julkom organizovali rôzne evanjelizačné aktivity pre vysokoškolských študentov a robotníkov, a tento aktívny laický apoštolát zapríčinil ich štvortýždňové zatknutie a vyšetrovanie zo strany ŠtB v roku 1946, teda v jeho 22 rokoch.

Mnohí politickí väzni po vyšetrovacej väzbe, ktorú charakterizovalo surové zaobchádzanie väzniteľov (zlámané rebrá, bitie do bezvedomia, zabránenie spánku), akú prežil aj Silvester, priznávali po mučení všetko, len aby tyrania konečne skončila. Silvo si až dokonca zachoval zdravú myseľ a po mučení povedal: „Odmietam každú výpoveď, lebo vidím, že celé vyšetrovanie nemá zmysel. Štátnej bezpečnosti vôbec nejde o pravdu, ale o zničenie Cirkvi.“ Pred súdom v Trenčíne (1954) predniesol odvážnu obhajobu: „Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu!“ Následne bol odsúdený na štrnásť rokov odňatia slobody v neľudských podmienkach. Napriek všetkému utrpeniu, ktoré vo väzení zažil, po jeho prepustení v roku 1964 pokračoval vo svojich evanjelizačných aktivitách, kde sa zameriaval na vysokoškolákov, učňov, narkomanov, alkoholikov i väzňov a ďalších 20 rokov pôsobil ako lekár v Podunajských Biskupiciach. Jeho byt na Košickej 30 sa stal centrom duchovného života. Zakladal a organizoval stretnutia mladých, podieľal sa na vydávaní samizdatovej literatúry, pomáhal pašovať literatúru do menej slobodných krajín (vtedajší ZSSR), stál pri zrode „krúžkov“, organizovaní pútí, Sviečkovej manifestácie. Všetky tieto činnosti vykonával hlavne cez sekulárny inštitút „Fatima“, ktorý spolu s Vladimírom Juklom založil v roku 1974. Z jeho života je známe svedectvo o jeho ponuke ísť do väzenia namiesto zatýkaných kresťanských aktivistov v osemdesiatych rokoch. Je potrebné zdôrazniť, že Silvo, ako jeden z popredných piliérov tajnej Cirkvi na Slovensku, celú svoju evanjelizačnú a disidentskú činnosť vykonával v čase absolútnej náboženskej neslobody, v atmosfére nedôvery, strachu, odpočúvaní, zatýkaní (nielen) kresťanských aktivistov. Jeho život nebol len o protikomunistickom odboji, ale bol celkom naplnený modlitbou a obetou nielen za svojich priateľov, ale aj nepriateľov (každý deň vo väzení obetoval za rôzne povolania či hriešnikov). Napriek všetkému fyzickému aj duševnému utrpeniu učil všetkých naokolo odpúšťaniu a láske k blížnemu. Jeho blízki priatelia o ňom hovoria, že veril vo víťazstvo dobra nad zlom a nijaké zlo ho nemohlo zastaviť v ceste za večným cieľom. Jeho sloboda ducha sa prejavovala v tom, že nebol zviazaný materiálnymi vecami, odmietal ohováranie či posudzovanie, bol prispôsobivý a za svoju prácu nečakal nijaké odmeny či výhody, naopak vo všetkom sa uskromňoval a nemal skryté ani falošné motivácie.

Silvestra Krčméryho v mnohom vystihovali aj tieto jeho slová:

„Ak si myslíš, že som niečo dobre robil, budem rád, ak sa tým necháš inšpirovať. Ale zaprisahávam ťa, ak vidíš na mne niečo zlé, povedz mi to!“

„Ak teda za to, čo som robil, to jest za dobro, pravdu a Krista mám byť trestaný, vtedy nechcem ani menší trest, ale radšej väčší trest a bol by som najšťastnejší, keby som mohol za Krista i zomrieť, hoci viem, že tak veľkej milosti nie som hodný. Preto pre seba nechcem ani poľahčujúce okolnosti, tak, ako ani nemôžem sa ospravedlňovať za to, že som konal dobro.“

Túžime po tom, aby sa život, ciele, vlastnosti a činnosť tohto silného muža stali našou duchovnou oporou na ceste, vo všetkých našich rozhodnutiach, v smerovaní našich životov i životov našich mladších členov k odvahe, službe, nezlomnosti, vytrvalosti, láske k prírode, Bohu a všetkým našim blížnym.